Jdi na obsah Jdi na menu
 


Prečítaj si tento príbeh

18. 12. 2009

Sedím na posteli. Jednoducho len tak sedím na posteli a premýšľam. Premýšľanie je zvláštna vec. Dotieravá otázka mi skrsne v hlave, dookola sa vracia bez uspokojivej odpovede a odháňa môj spánok. Asi tisíckrát si večer čo večer kladiem otázku, prečo tu vždy len tak sedím o polnoci a spomínam. Prečo vždy, keď sa pokúsim myslieť, či tvoriť v hlave inteligentné úvahy, mi myšlienky zaletia k nemu? Toľko otázok trápi moju dušu a všetky smerujú k nemu. Skoro sa čudujem, prečo celý deň nepresedím na tejto poondiatej posteli. Stále je to len a len o ňom. Áno, dočerta, len o ňom. Kto to vlastne je? Je to chalan, čo sa mi páči? Alebo chalan, čo sa mi vysmieva? Alebo chalan, ktorého ľúbim? Alebo, alebo a zasa alebo. A vždy to bude len alebo. Neviem. Jediné čo naozaj viem je, že je to chalan. Vysoký, čiernovlasý s modrými očami. Je to môj idol? Môj princ na bielom koni? Chalan s modrými očami a čiernymi vlasmi. Prečo len zohral v mojej minulosti takú veľkú úlohu? A zase tá moja otázka prečo. Prečo odišiel, zmizol, stratil sa, vyparil? Bez jediného slova, zo dňa na deň, z hodiny na hodinu? Proste tam už nebol, nesedel na tej lavičke, nepozeral na padajúce lístie, nepočúval šum trávy. 
 Myslela som si, že zachraňujem ja jeho a pritom po celý ten čas zachraňoval on mňa. Uvedomila som si to v ten deň, keď som uzrela prázdnu lavičku. Vzalo ma to. Áno, pripúšťam. Vzalo ma to. No to na mojej terajšej situácii nič nemení. Stále sedím na posteli a rozmýšľam...
Sedel na lavičke.
Deň čo deň sa o piatej prechádzam v mestskom parku. Zvyčajne si ľudí nevšímam. Pohrúžim sa do svojich myšlienok. Ale častejšie si len tak chodím, s prázdnou hlavou sledujem nejaký bod na jazere. Niekedy s knihou v ruke. Moje prsty mechanicky obracajú stránky v knihe a oko mi sem tam zablúdi na nejaké to písmenko. No dnes boli moje ruky prázdne. Schovali sa v kabáte pred slabým, ale aj tak studeným vetrom. „Je jar,“ pomyslela som si, „no aj tak mi končeky prstov vo vetre omŕzajú.“ Moje oči stále sledovali list na vode. A zrazu, keď som prechádzala popri mestskom lesíku som ho zazrela. Sedel na opustenej lavičke, mierne predklonený, lakte si opieral o rozkročené nohy. Podišla som k nemu. Obvykle to nerobím. Vlastne nikdy neprídem za cudzím človekom. A už vonkoncom sa mu neprihovorím. No teraz som to spravila. Sadla som si vedľa neho na lavičku a spýtala sa :
 „Ako sa voláš?“
Doteraz neviem prečo som to spravila. Tá otázka vyšla z mojich úst celkom spontánne a prirodzene. A on tam stále nehybne sedel, zrak upieral na lesík pred ním. Ani len pohľad neobrátil mojím smerom. Mala som pocit, že je taký zamyslený, že moju otázku nepočul. Keď som už chcela svoju otázku zopakovať zaznelo:
„A záleží na tom?“ Jeho odpoveď bola pomalá a pokojná.
„Prosím?“ neveriacky som sa ho spýtala.
Stále upieral zrak na les, bez pohybu, ako by bol vytesaný do tej lavičky. Keby sa mu vietor nepohrával s vlasmi, tak by som o tom fakticky začala uvažovať. No moje myšlienky by mi v hlave dlho nevydržali, keďže sa opäť ozval:
„Záleží na mojom mene?“
„Áno,“ odvetila som.
„Prečo?“
„Prečo? Ty si zo mňa robíš srandu, však?“
„Nie.“
Pomyslela som si, že ho asi obťažujem a tak som vstala a pobrala sa späť k jazeru.
„Prečo ľuďom záleží na mene? Je to len jedno bezvýznamné slovo. Podľa neho nezistíš, aký človek v skutočnosti je.“
Jeho pomalý a pokojný tón hlasu ma niečím zaujal.
„Prečo sa stále dívaš na ten les?“ znovu som to skúsila.
„Nedívam sa na les,“ opäť stručná neprítomná odpoveď.
„Tak na strom?“
„Ani na strom.“
„Na list?“ zúfalo som zapišťala.
„Nie.“
Fajn, jeho odpovede sa čím ďalej, tým viac skracujú a moja sebadôvera tiež.
„Počuj!“, môj hlas začínal stúpať do výšky, „ak ťa obťažujem, otravujem, či hocičo iné na „o“, či inú samohlásku...“
„Aj spoluhlásku,“ skočil mi do reči.
„...aj spoluhlásku,“ netrpezlivo som zavrčala, „tak povedz a ja zmiznem.“
„Ja sa nedívam.“
„Čo?! Nedívaš? No pokiaľ ma moje oči neklamú, tak tie tvoje sú dokorán otvorené. A z toho usudzujem, že sa na niečo dívaš.“
„Keď si sa prechádzala okolo jazera, vnímala si ten list na vode, ktorý si pozorovala?“
„Hmm, nie, asi nie,“ odvetila som prekvapená. Netušila som, že si ma všimol.
„Takže si sa nedívala.“
„Zaujímavé. Ááá smiem sa opýtať, na čo myslíš?“
„Ty si vtedy myslela?“
„Nie, áno, vlastne nie.....ja neviem. So mnou je to zložité!“
„A prečo si myslíš, že na niečo myslím?“
„Ja... počuj, nešibe ti náhodou?“ bola som z neho úplne popletená a nesvoja. Doteraz si pamätám ten zvláštny pocit, ktorý ma premkol, keď som sa dívala na jeho nehybný profil.
„Je také ťažké pochopiť, že len tak sedím a pozerám sa?“
„Pozeráš? Veď si povedal, že sa nepozeráš,“ bola som už zúfalá.
„Áno, to som povedal.“
„Tak.....“
„Nepozerám sa na nič, čo je tu.“
„Teda na čo?“
„Na moju dušu.“
 Od toho dňa, som sa s ním stretávala každý deň. Vždy len sedel na lavičke a pozeral sa na nejaký predmet. Celé hodiny sme sa zhovárali o ničom. Ja som sa neprestajne vypytovala a on bol stále viac a viac tajomnejší. Možno to bol len môj dojem. Presedela som pri ňom celé hodiny a každým okamihom sa pocit, že je to ten najzvláštnejší človek pod slnkom, zväčšoval. Mal svojský pohľad na svet. Spolužiaci by o ňom povedali, že je strelený, ale ja som si to vôbec nemyslela. Práve naopak. Páčil sa mi jeho spôsob, akým riešil všetky problémy. Páčil sa mi jeho zvláštny zmysel pre humor. Dosť často som sa pri ňom smiala. Pritom on sa nesmial vôbec.
Vždy, keď som sa ho spýtala, odkiaľ pochádza, ako sa volá, či podobné otázky týkajúce sa jeho osobného života, odvetil: „A záleží na tom?“ Tak som to po čase vzdala.
Postupom času som sa mu začala zdôverovať so svojimi problémami, starosťami či radosťami. Pozorne ma počúval, niekedy mi poradil alebo sa len pousmial. Keď sa usmieval bol sympatický, dokonca veľmi sympatický. V takýchto chvíľach som sledovala hru vetra s jeho vlasmi, ucítila jeho príjemnú vôňu, uvedomila som si silu a rozhodnosť, ktorá z neho vyžarovala a srdce mi odrazu bilo rýchlejšie. Čierny kabát po kolená, biela košeľa a rifle zvýrazňovali jeho vysokú vyšportovanú postavu. Obdivovala som, ako dokáže odpovedať na každú otázku, čo pre mňa až také dobré nebolo, lebo som si pri ňom občas pripadala hlúpučká ako húpací koník, vlastne v mojom prípade húpací somárik.
Čo sa dá robiť, Einsteinove bunky som akosi do vienka nedostala. A on? Chlapec sediaci na lavičke? Ten mal asi vo vienku pribalené aj náhradné závity vzhľadom na kapacitu jeho mozgu.
Jeden májový večer, keď sme pri sebe mlčky sedeli, som priam hmatateľne cítila iskry, ktoré okolo
mňa lietali. Nemohla som tomu uveriť. Ja, ktorá som sa vždy posmievala zaľúbeným babám, hovorila im, že sú trápne, som sa zaľúbila.
Zo začiatku som tento fakt brala ako najväčší problém v mojom živote. No keď som sa už s tou hanbou vyrovnala a celú moju situáciu dôsledne zvážila, zistila som, že to vonkoncom nie je ten najväčší problém. Tým bol totiž jeho minimálny záujem o mňa.
Už keď ma postihla tá tragédia a zaľúbila som sa, rozhodla som sa z tej lásky aj niečo mať. Myslím tým, držanie za ruky, nevinné bozky, zaľúbené pohľady a tak. Nie len sedieť po večeroch pred oknom a snívať o tom, aké by to bolo, keby sme spolu chodili. To sa mi zdalo úbohé. A tak som začala nosiť tričká s hlbším výstrihom, kúpila som si pekne drahý značkový parfum a podobné voloviny, ktoré vraj stopercentne zaberú.
Ale on nič. Moja sebadôvera zo dňa na deň klesala. Keby som sa so svojou tajnou láskou zdôverila kamarátkam, určite by mi poradili, aby som mu o svojich citoch povedala. No ja vzťah, v ktorom prvý krok urobí baba, neuznávam. To je rovnako absurdné, ako predstava kľačiacej ženy žiadajúcej muža o ruku. Strašné! Ešte si k tomu domyslieť snubný prsteň na pánovom prstenníku a hneď sa mi začína pozdávať život starej dievky. Viem, že trochu preháňam, ale aj tak, ja by som mu o svojich citoch nepovedala skôr než on. Úplne stačí, že som porušila svoju hlavnú zásadu. A to: „Nikdy sa bezhlavo nezaľúbiť a nesprávať sa ako tie chichotajúce sa hlupane z našej školy!“
Asi tak pred mesiacom som z môjho chalana X nevedela odtrhnúť zrak. Muselo to byť dosť nápadné pretože povedal:
„Budem musieť zájsť do drogérie.“
„Prosím?“
„Zohnať si nejaký poriadne silný prípravok proti akné.“
„Akné?“ vôbec som netušila o čom to zase točí. Veď on predsa akné nemá.
„Predsa sa musím nejako zbaviť tej veľkej vyrážky, na ktorú tak hľadíš.“
V tej chvíli som sa prvýkrát v živote začervenala.
On ku mne obrátil hlavu a spýtal sa: „Mám na líci akné, alebo máš na to pokukovanie iný dôvod?“
„A čo teraz ?“ pomyslela som si a v duchu som si nadávala do hlupaní. Mám mu to povedať? Bola by som si na „čistom“. Ale zahodiť za hlavu všetky svoje predsavzatia? To teda nie!
„Mmmmmm, nemáš tam žiadny pupák. Ja..., ja som len tak uvažovala, ako je možné, že-že dokážeš takú dlhú dobu presedieť ticho na tejto lavičke,“ dostala som zo seba prvé, čo ma napadlo. On sa opäť zadíval na les a ticho sa zasmial.
„Keď ťa to raz bude naozaj zaujímať, tak ti to poviem.“ chcela som mu protirečiť, no on zrazu zmenil tému a k otázke sme sa už nevrátili. Od tej chvíle mi všetko liezlo na nervy. Neprestajne som dumala nad tým, či sa mu nepáčim, alebo či len tak dokonale dokáže zatajiť svoje city. Nakoniec mi povolili nervy a spýtala som sa ho:
„Páči sa ti nejaká baba?“
„Ani nie,“ s odpoveďou nezaváhal ani na sekundu. Čo ma samozrejme poriadne vytočilo.
„A tebe sa niekto páči?“
„Hej páči, ale mám taký malý problém.“
„Aký?“
„Nó, totiž, ja sa ho bojím pobozkať.“ Trochu ženskej prešibanosti nikomu predsa nemôže ublížiť.
„Jednoducho to sprav. Na tom naozaj nie je nič, čoho by si sa mohla báť.“
„Tebe sa ľahko hovorí, ale pre mňa je to naozaj ťažké.“
A vtedy to urobil. Otočil sa ku mne, chytil ma za ruku a pobozkal...
Pocity, ktoré som vtedy prežívala, sa len s veľkou námahou dajú opísať. Točil sa mi celý svet. Prestala som vnímať realitu a myslela som len na ten bozk. Taký krásny... Ibaže kolotoč úchvatných pocitov sa zrazu zastavil. Jeho pery sa vzdialili a v ušiach mi znela tá strašná otázka.
„No, je tu niečo, čoho by si sa mala báť?“
Nebola som schopná odpovedať. A tak som len pokrútila hlavou.
„Aj ja si myslím,“ hovoril ako keby sa nič nestalo, akoby mi dával len ďalšiu radu do života.
„Je to len bozk.“ pokračoval ďalej, „nič viac nič menej. Ale...“
„Len bozk?“ zašepkala som. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila význam tých slov. No potom som vybuchla: „Takže len bozk? Ty... si taký strašný egoistický somár! Z ničoho nič ma pobozkáš a potom povieš, že to nič nebolo? A čo ak to pre mňa niečo bolo?“
„A bolo?“ zadíval sa na mňa.
Nedokázala som sa dívať do jeho očí. Slzy som mala na krajíčku a tak som sa mu otočila chrbtom. Zmietali so mnou rôzne pocity. Teraz je tá správna chvíľa povedať mu pravdu, hovorila som si. Zvrtla som sa k nemu a nadýchla. No slová sa mi zasekli v hrdle. Skoro nezrozumiteľne som zamrmlala: „Samozrejme, že nie.“
„Tak, čo tu potom riešiš? Ako som už povedal, bol to len bozk. Obyčajné spojenie dvoch cudzích pier. Nič viac nič menej, ale...“ 
Vetu už nedopovedal. Nemohla som tam stáť už ani o minútu dlhšie. Rozbehla som sa domov, nevnímajúc radostný krik detí, ani zaľúbené páriky. Ľahla som si na túto posteľ a rozplakala sa. Nemohla som uveriť, že pre mňa ten bozk znamenal tak veľa a preňho....?
„Je to len bozk, nič viac.“ Jeho slová mi stále zneli v ušiach. „Len bozk.“
Na druhý deň ráno som sa zobudila celá dolámaná a unavená, pod očami obrovské fialové kruhy a červený nos. Našťastie bola sobota a ja som nemusela ísť do školy. Rodičia neboli doma. Bezducho som sa prechádzala po izbe a rozmýšľala, čo mám urobiť. Nepôjdem predsa teraz za ním. To nie je môj štýl! Keď chce, tak si ma nájde. Tú vetu som si neprestajne opakovala. Mohol by si aj on uvedomiť, že ma....že ma... Ani neviem čo také urobil. Pobozkal ma a potom sa zachoval presne tak ako sa to na neho podobá. Ale veď ja som sa do neho zaľúbila presne preto, aký je. Och, všetko bolo také komplikované. Láska sama o sebe je komplikovaná. Ale ak mu to nepoviem, nikdy sa nedozviem, či boli moje city opätované. Nemalo predsa význam tajiť mu, že k nemu niečo cítim. A tak som sa obliekla a išla za ním do parku.
Ale on tam nebol... 
Nesedel tam. Lavička bola prázdna aj na druhý deň, či týždeň a je aj teraz...
 Už je ráno a ja mám za sebou ďalšiu prebdenú noc. Prechádzam sa po parku a opäť neprítomne hľadím na list vo vode.
Stále mi vŕta v hlave, kto to vlastne bol. V tie dni, čo som sedela vedľa neho, ma to vôbec netrápilo. Nerozmýšľala som o tom. No teraz... Ale viac ako to, ma trápi jeho odchod. Keby som nebola taká hlúpa. Aj keby sa mi bol vysmial alebo povedal, že sa mu zdám menej príťažlivá než múmia, všetko by bolo lepšie ako táto nekonečná neistota. Odplašila som ho. Áno, presne to som spravila. Mala som hneď na začiatku povedať pravdu. No teraz je už neskoro. Dnes je to už jedno. Zastala som pred “našou“ lavičkou. Spomienky sa mi premietajú pred očami a ja ich nedokážem ubrzdiť. Obzerám sa po okolí a možno tajne čakám na zázrak, keď zrazu... Nejaký chalan v čiernom kabáte uteká mojím smerom. Čierne vlasy, tá istá košeľa. Do tváre mu stále nevidím ale ...Ó, je to on. Musí to byť on. Zúfalo si prajem, aby to bol on.
„Prepáč, prosím! Ty si to dievča, ktoré tu pravidelne sedávalo?“ Celá natešená som mu pozrela do tváre, ale úsmev mi zamrzol na perách. Nebol to on. Bol síce podobne oblečený, ale nebol to on. Vyzeral zvláštne. Usmieval sa od ucha k uchu a v ruke držal akúsi obálku. Orieškové oči mu žiarili, keď hovoril:
„Sory, že ťa otravujem. Ale jeden chalan mi zaplatil a povedal, aby som ti dal toto,“ podával mi obálku.
Nedôverčivo na ňu hľadím.
„Ako sa volal?“ istota je istota.
Chalan unudene pokrčil plecami.
„Povedal mi, že vraj nezáleží na mene.“
Opatrne beriem od neho obálku. Ruky sa mi trasú. Neviem sa rozhodnúť. Mám ju otvoriť teraz? Ten chalan na mňa pozerá ako na blázna.
„Tak, otvoríš ju?“
Nemám na výber. Keď nechcem zo seba robiť urazené dievčatko. Malú obálku otváram pomaly.
V nej je úzka kartička a na nej úhľadným písmom napísané. „Bol to len bozk, ale za to veľmi pekný!“
Podlomili sa mi nohy.
„Kde je? Odkiaľ ťa poslal?“
„Odtiaľ,“ ukázal na prázdne miesto na opačnom konci jazera. Človek viac nešťastný ako som ja teraz, už nemôže byť.
„Mmm a ešte mi povedal,“ chalan sa na chvíľu odmlčal, „že si dosť plachá a staromódna a preto ak chcem, na “kávu“ ťa musím pozvať sám. Tak... nešla by si so mnou na zmrzlinu? A mimochodom, ja som Boris.“
„Nie.“
„Nie?“ vyzeral sklamaný.
„Nie, nie som staromódna a na tú zmrzlinu ťa pozývam ja. OK?“
Boris sa na mňa pekne usmial a kývol hlavou na odchod.
Poslednýkrát som sa zahľadela na lavičku a odišla s Borisom. Ďakujem môj neznámy chalan X, ďakujem...

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

pre Broni

(Adminka GiBi, 26. 2. 2010 20:57)

ja neviem...možno:) škoda že už nechodí to tej mojej školy:(:(:(veľmi by som ju chcela poznať:)

super super super

(Broni, 16. 2. 2010 18:42)

uplne som to hltala:D:)) super to je:) autorka sa niecim inspirovala??